Príbehy a poézia nášho života
Božská láska
Každý večer k Tebe prichádzam
.... a zakaždým sa iba pýtam.
Či je od Teba ten nežný cit,
čo v srdci musí skrytý byť?
Či tie myšlienky o láske vznešené,
vznášajúce sa, sú tiež nebeské?
Stovky kilometrov som od domova
..... a necítim sa byť tu sama.
Či vskutku máš ma BOŽE v moci,
čo so mnou chodíš v každej chôdzi?
Či si sen aj krásna skutočnosť,
bolesť, radosť, aká to vlastnosť?
Každý deň Tvoje svetlo prichádza
..... a zakaždým so mňa otázka vychádza.
Prečo tú lásku čos mi mohol dať,
nemôžem komu patrí odovzdať?
ĎAKUJEM Ti BOŽE, za ten pekný cit,
posielam ho éterom, tomu u koho má byť !
Domov
(Pozdrav z Liezenu)
Hoci strom je vysvietený,
obchody sú plné pekných vecí,
v ruke plná taška hompáľa sa,
možno je aj ťažká,
no srdce si viac ťažká.....
Domov je tam, kde ma niekto čaká.....
Domov je tam, kde si moje srdce skacká !
Ďakujem, že vás doma mám!
Na zimu ostala iba spomienka .......
Blog
Unesená rozprávka
Sadám si do hlbokého kresla,
myšlienkami unesená.
Hnedé čokoládky položené vedľa seba,
pery chutné ako chleba.
Už len slamený klobúk chýba,
žeby to bol vodník iba?
Nastavila som tvár jemnému vánku,
pocítila som v sebe tichú lásku.
Oddávam sa sneniu tak jasnému,
dva potoky vchádzajú v jednu rieku.
Rybky plávajú, prúdom sa nesú,
či stále oni šťastie hľadajú?
Vodník na brehu sedí, ticho vyčakáva.
Vodná víla s časom sa opreteky dáva.
Ach vodník, vodník, či som tak, sama....
On ju za ruky chytá, do vody ťahá.
A vodná víla o tom iba sníva....
Rieka zurčí, vpred sa valí,
obaja v nej plávajú nahí.
Raz ich voda z každej strany obmýva,
druhý raz do krútňavy zanáša.
A oni tancujú, tancujú
...... a čas uteká!
Rieka sa znovu v dva potoky rozdvája.
Vodník sadá zase na breh svojho potoka.
Víla opäť prúdom svojim sa unáša.
Potôčiky žblnkajú a vlahu nesú....
na svojich miestach život udržujú.
Ďalej tečú, kľukatia sa a možno sa stretnú....
Možno znovu do rieky na chvíľu sa vnesú.
A ked silu naberú, znovu sa do sveta odnesú.
Vyhľadávanie
